medan.sk

sledujte nás:

Peter Stano: Moderátor sa má pýtať v mene občana, novinári v Bruseli sú veľmi kritickí

Z času na čas položíme zopár otázok o médiách ľuďom, ktorí zaujali redakciu Medan.sk. Dnes odpovedá Peter Stano, bývalý novinár v STV a v SRo. Aktuálne pracuje ako hovorca komisára EÚ pre rozšírenie a susedskú politiku.

pytamesa

Pracoval ste v Slovenskom rozhlase. V roku 2006 sa o vás hovorilo ako o veľkom objave rozhlasu. Ako ste sa dostal do rozhlasového tímu a aké podmienky tam vtedy boli? Je pravda, že ste dostal veľký priestor od vtedajšej šéfky spravodajstva A. Sámelovej?  

V SRo som začínal ešte v roku 1994 ako redaktor zahranično-politického spravodajstva. V roku 1998 som odišiel pracovať do Londýna do slovenskej redakcie rozhlasovej stanice BBC World Service, odkiaľ som sa vrátil v roku 2003 robiť vedúceho redakcie zahranično-politického spravodajstva v STV, kde som postupne prebral aj pozíciu moderátora relácie Komentáre. Z STV som v roku 2005 odišiel po nezhodách s vtedajším vedením na čele s R. Rybníčkom pre jeho necitlivý a neprofesionálny prístup k zamestnancom a princípom verejno-právnej inštitúcie. Potom som prešiel opäť do Slovenského rozhlasu najskôr ako redaktor Rádiožurnálu a po príchode Anny Sámelovej na post šéfky Centra spravodajstva som sa stal tímlídrom zahranično-politickej redakcie a prebral aj moderovanie niektorých publicistických relácií ako Nočné dialógy alebo Sobotné dialógy pokiaľ boli na európske alebo zahranično-politické témy. Nikdy som nikoho nepočul o sebe hovoriť ako o „veľkom objave rozhlasu“ ale faktom je, že Anna Sámelová mi dala veľký priestor a možnosti, vrátane možnosti odísť na pol roka do Sýrie a venovať sa rozhlasovej práci aj tam.

V roku 2007 ste v STV moderoval politickú talk show s názvom „K veci, prosím“. Ako s odstupom času hodnotíte svoj výkon? Nasadenie aj entuziazmus vám nechýbal, ale boli ste zrelý na takýto formát? A ako s odstupom času hodnotíte tieto formáty? Diváci chcú aby moderátori boli žalobcovia i sudcovia, dá sa ich požiadavkám vyhovieť?

Moje výkony a úroveň vyzretosti musia posúdiť iní. Napriek tomu, že som nikdy neinklinoval k domácim témam a v podstate ani k moderovaniu, v tejto relácii som sa cítil pohodlne z viacerých dôvodov: vďaka formátu, ktorý bol v rámci slovenských televízií vtedy nový; vďaka interakcii s publikom; vďaka dynamike relácie a vďaka dramaturgovi Borisovi Koreňovi. Škoda, že STV reláciu po štyroch vydaniach stiahla, práve keď sa začala etablovať a prinášať prvé výsledky. Osobne nemám rád agresívne diskusné formáty; nemyslím si, že moderátor má byť žalobca alebo sudca. Moderátor sa má pýtať, má sa pýtať kriticky v mene občana, v mene diváka, snažiť sa dostať z respondenta skutočné odpovede ale nie za cenu, že ho bude neustále a a priori tlačiť do polohy, že niečo skrýva alebo robí zle. Alebo že mu non-stop skáče do reči a nenechá ho dopovedať vetu alebo dokončiť logický argument.

Potom ste verejnoprávnu inštitúciu vymenil za Ministerstvo zahraničných vecí. Prečo? Aké motívy zvažuje novinár, keď dostane ponuku z druhého brehu? (Jedna teória hovorí, že novinári a politici sú na dvoch brehoch. Politici sú šikovní, majú peniaze, a tak môžu šikovných novinárov z druhého brehu preplatiť a majú ich vo svojich službách. Druhý breh (občania, občianska spoločnosť, verejnosť) je potom oslabený personálne, no oslabí sa aj viera, že novinári sú na ich strane, že robia svoju prácu z presvedčenia.)

Môj motív bol jednoznačný – možnosť pracovať pre človeka, ktorého si vážim a uznávam jeho schopnosti. Preto, keď prišla ponuka od ministra M. Lajčáka, rozhodovanie nebolo ťažké. Ja som žurnalistike veril, bral som ju ako poslanie, ale v kontexte slovenských médií už nebolo kam rásť, nedali sa už nájsť motivačné vzory a aj v rozhlase sa začalo obmedzovať a vytesňovať zahraničné spravodajstvo, takže priestor na plnenie poslania, v ktoré som veril (informovať a vysvetľovať súvislosti a dôsledky toho čo sa deje za hranicou nášho vlastného dvora) sa obmedzoval a zmenšoval. Navyše ak sa snažíte v slovenských pomeroch zužitkovať a zaviesť skúsenosti z overených modelov, ktoré fungujú v Británii (BBC) alebo v Nemecku (Deutsche Welle, kde som tiež istý čas pôsobil) a vidíte, že doma je preferencia robiť všetko vlastnou, slovenskou cestou systémom „pokus-omyl“, na motivácii to tiež nepridáva.

Nesúhlasím s tézou, že novinár prejde na druhú stranu k politikom kvôli peniazom, najmä ak ide do štátnej správy. Osobne som v STV aj SRo zarábal viac ako na poste hovorcu.

Hovorca určite nie je „bábka“ v rukách politika. Naopak, je radca, často aj najbližší kolega, niekedy politika aj manažuje – často robí za neho aj politickú prácu. No, aj tak nerozumiem, čo je na tejto profesii lákavé?

Lákavá je možnosť spoznať veci z druhej strany, nazrieť do zákulisia, byť pri formovaní istých vecí a tiež možnosť ovplyvniť a zlepšiť  to, ako štátna správa komunikuje s médiami. Stále tvrdím, že až teraz začínam rozumieť tomu, o čom som ako novinár 16 rokov informoval.

Vzťah hovorcu s jeho šéfom závisí od povahy práce aj osobností. Niekedy je hovorca len „hlásna trúba“, niekedy je aj poradcom, ale nemyslím si, že by hovorcovia svojich šéfov manažovali alebo za nich robili politickú prácu. Minimálne moja skúsenosť to nie je. Svoje pôsobenie či už na MZV alebo teraz v Európskej komisii beriem skôr ako isté sprostredkovanie kontaktu medzi oficiálnym predstaviteľom a médiami. Ministrovi/komisárovi  sa snažím pomôcť čo najlepšie odkomunikovať  jeho prácu, ktorú robí v mene občana a pre občana a médiám zase pomôcť pokryť ich informačné potreby. Takže vlastne slúžim dvom pánom, lebo na telefóne a emaili som de facto stále, pričom viac ako moji nadriadení mi volajú a píšu novinári.

Teraz pracujete ako hovorca Európskej komisie. Aké podmienky pre novinárov vytvárate? Súhlasíte s názorom, že v Bruseli majú novinári „informačnú pohodu“? Všetko, čo potrebujú, nájdu na jednom mieste, všetky stanoviská, analýzy majú hneď od vás. Niekedy sa zdá, že slovenskí novinári pôsobiaci v Bruseli, sú vlastne hovorcovia Bruselu … hovoria, čo sa tam deje. Je to tak, vytvárate im informačné pohodlie, o ktorom môžu novinári na Slovensku len snívať? 

Pôsobenie novinárov v Bruseli a v domácich redakciách v národných štátoch sa nedá porovnať. Jednak servisom, ktorý tu novinári dostanú ale aj mierou ich rozhľadenosti a profesionality. Novinári pôsobiaci v Bruseli sú spravidla experti ovládajúci európske témy aj spôsob fungovania inštitúcií. V drvivej väčšine prípadov sú to profesionáli, s ktorými sa spolupracuje veľmi korektne a spoľahlivo. Je pravda, že v Komisii majú k dispozícii press centrum, internet, telefóny a neutíchajúci príval informácií. Avšak musia sa v tom prívale informácií vyznať, správne ich selektovať a vysvetliť svojim divákom, poslucháčom, čitateľom. Navyše musia denne pokryť veľké množstvo akcií, hovoriť so zdrojmi, kontaktmi. Novinárska práca v Bruseli je veľmi živá. Doma môžete celý deň sedieť v redakcii a občas niekomu zavolať. V Bruseli sedíte v kancelárii len občas a neustále niekomu voláte, mailujete, konzultujete s expertami, diplomatmi, úradníkmi. Myslím, že všetci by sa urazili, keby ste im povedali, že sú hovorcovia Bruselu. Novinári tu sú veľmi kritickí a pociťujeme to denno-denne. Ale je to pre dobro veci, lebo chcú veciam rozumieť a vysvetliť ich doma, aby ľudia pochopili, že to čo sa deje a rozhoduje v Bruseli, je dôležité, lebo to má praktický dopad na každodenný život občana kdekoľvek v EÚ, na Slovensku, v Poľsku, Belgicku alebo na Malte. A toto u nás mnohí editori, vedúci vydania a šéfredaktori nechápu a stále vnímaj EÚ a Brusel v priečinku „zahraničie“.