medan.sk

sledujte nás:

Hrabko: za „samodiskusiu“ môže moderátor, diskusie by nemali byť o propagande

Z času na čas, a hlavne teraz v lete, položíme zopár otázok o médiách ľuďom, ktorí zaujali redakciu Medan.sk. Dnes odpovedá Juraj Hrabko, redaktor a komentátor. Témou otázok sú politické diskusie. Hrabko hovorí o tom, čo je „samodiskusia“, či má premiér právo na samostatnú diskusiu, ale aj o tom, čo bráni tomu, aby sa každý zo 150 poslancov objavil aspoň raz v nejakej politickej diskusii.

pytamesa

Aké pravidlá by mala mať politická diskusia s jedným hosťom. Majú tieto diskusie význam? Ak áno, prečo? A aká je tu zodpovednosť moderátora? Prečo sa niekedy tieto formáty posmešne označujú za „samodiskusie“?

Pravidlá politickej debaty sú rovnaké bez ohľadu na počet hostí. Diskusia s jedným politikom je iba náročnejšia pre moderátora – tak z hľadiska prípravy ako aj v debate pri „strážení“ politika. Ten má síce dostať priestor aj pre tzv. politické posolstvo, ale potom by už debatu mal viesť iba moderátor.

Politické diskusie majú význam, keď v nich ide o obsah. Mali by byť o konfrontácii argumentov a sú príležitosťou pre politikov, aby vysvetlili, v čom sú ich zámery a skutky pre spoločnosť prospešné. Ak niektoré z nich ľudia označujú ako „samodiskusie“, je to vysvedčenie pre moderátora a médium, pre ktoré pracuje.

Sobotné dialógy vysielané Rádiom Slovensko sú každú jednu sobotu v mesiaci vyhradené premiérovi. Nevadilo vám to, keď ste pre RTVS externe pracovali? Má podľa vás premiér alebo prezident právo na takýto priestor vo verejnoprávnych médiách? Zohľadnime, že v denníkoch sú zaužívané profilové rozhovory, no sám politik v televíznej diskusii takmer vždy vyvoláva nevôľu analytikov a novinárov.

Ako externista som sa v RTVS venoval iba relácii Z prvej ruky, resp. ďalším, ktoré som moderoval ako boli napríklad seriály k výročiu Nežnej revolúcie či k vzniku Slovenskej republiky.  Právo na takýto priestor prezident ani premiér nemajú – to, kedy ho majú, určuje zákon – na druhej strane obaja sú z titulu svojich funkcií lukratívnymi hosťami kedykoľvek a v ktoromkoľvek médiu. Ide o to, aby sa debata s nimi nezvrtla na propagandu, čo je už pravidlom.

Moderujete diskusiu Na rovinu, ktorú vysiela TV Sme. Koho najprv oslovujete, ak žiadate politikov o účasť. Stany alebo konkrétne osoby? Čo by sa politikom pri pozývaní do diskusii nemalo akceptovať? Narážam napríklad na to, že niektorí politici si vyberajú s kým budú diskutovať a s kým nie, že niekedy strana rozhodne, či na horúcu tému pošle ministra alebo len radového poslanca …

Pozývaní sú zväčša konkrétni politici, strany oslovujeme málokedy – je to na dlhšie lakte a je predsa známe, ktorý jej politik sa tej-ktorej téme venuje. Často však kvôli neochote politikov prísť a v debate vyargumentovať či obhájiť svoje názory, meníme témy.

O tom, čo politikom nebudú akceptovať, rozhodujú médiá, nedá sa to paušalizovať – jedno má kritériá nastavené tak, ďalšie inak. Vo všeobecnosti platí, že keď ustúpite politikovi raz, bude klásť požiadavky aj inokedy.

V relácii Z prvej ruky – verejnoprávnom médiu – sa stávalo, že politici skúšali odvolať účasť v debate aj na poslednú chvíľu, ale keď počuli, že debata bola aj bez nich, upustili od toho. Jednému ministrovi sa to nepáčilo až tak, že potom ako účasť odmietol, sa sťažoval, že debata bez jeho účasti nebola objektívna. Až Ústavný súd nám dal vtedy za pravdu, keď potvrdil, že tzv. inštitút prázdneho kresla možno za istých podmienok použiť aj na Slovensku.

V relácii Na rovinu –  v súkromnom médiu –  som napríklad verejne vyhlásil niekoľkomesačný dištanc pre Pavla Freša, ktorý účasť v debate odvolal z čisto straníckych dôvodov aj napriek prísľubu, že príde. To bol však už naozaj extrém. Snažíme sa s politikmi dohodnúť férovým spôsobom – napríklad im ponúkame možnosť, aby si k nami danej téme sami určili ďalšiu.

Iná vec je, keď pozývaní hostia buď nereagujú alebo reagujú s tým, že nemajú čas. Nedá sa s tým nič iné robiť, len to zverejňovať, aby to voliči vedeli. Charakteristické je, že problémy sú vždy viac s vládnymi ako opozičnými politikmi.

Ponúknem vám dva názory na politické diskusie. Ktorý je vám bližší, alebo ako to v skutočnosti je?
A) Politická diskusia ponúka politikom lacný prístup k miliónom voličom, redaktor je len sprostredkovateľ, ktorý sa môže snažiť o to, aby relácia ako diskusia pôsobila.
B) Politická diskusia umožňuje občanom verejnú kontrolu, napĺňa ich právo na informácie, redaktor sa pýta v ich mene.

Ide o spojené nádoby. Politické debaty vyhovujú obom stranám: politici v nich majú možnosť „zadarmo“ osloviť naraz väčšie množstvo voličov, médiá majú možnosť ich zo zámerov pred voličmi detailnejšie „vyspovedať“. Platí, že politici potrebujú médiá, médiá politikov a spoločnosť oboch, ide len o to, aby sa médiá buď nenechali zneužívať na politickú propagandu alebo ju samé nerobili.

V parlamente máme 150 poslancov. Ktorýkoľvek občan si môže povedať, že má právo na to, aby každého poslanca videl aspoň raz za volebné obdobie v nejakej politickej diskusii. Prečo sa to nikdy nestane? Môžete vymenovať všetky faktory z obdivoch strán, ktoré tomu bránia?

Všetky určite nie. Považujem to za záležitosť RTVS, ktorá má zase právo na to, aby ju  „ktorýkoľvek občan“ majúci doma elektrickú zásuvku platil, aj keď jej vysielanie nesleduje. Neviem, či to RTVS skúsila alebo nie, ale ak existuje takéto právo ktoréhokoľvek občana, môže sa ho dovolávať len vo verejnoprávnej inštitúcií, nie v súkromnej. Otázne je, či by všetkým poslancom strany dovolili ísť do debaty vysielanej naživo, hoci v RTVS im v súčasnosti pre nich nepríjemné otázky naozaj nehrozia.

V Na rovinu koketujeme po každých voľbách s touto myšlienkou, väčšinou sa však zastavíme na témach, o ktorých by som mohol s tzv. poslancami do počtu vecne diskutovať. Sú to možno dobrí ľudia, ale politicky iba pajáci – keď v parlamente chýba Jana Laššáková, nevedia ani len to, ako majú hlasovať.